Predslov ku knihe
Od pádu železnej opony na konci roku 1989 prichádza mnoho doteraz utláčaných ľudí z východných krajín na slobodný Západ. Všetci obdivujú materiálny blahobyt, avšak často hľadajú či už vedome, alebo nevedome akúsi novú životnú orientáciu, pretože prikázaná ideológia komunistického socializmu im ju už nebola schopná ponúknuť.
Čo má však nastúpiť na jej miesto? Pri svojom hľadaní sa títo ľudia rýchlo presviedčajú, že popri vysokom životnom štandarde sa v západných krajinách rozširuje vyprahnutosť, strach pred budúcnosťou a pochybnosť o zmysle života. Musia tiež konštatovať, že
kresťanská viera už často nie je vnímaná a žitá ako pravda, ktorá oslobodzuje. Samotní kresťania, ktorí sa pravidelne alebo aspoň pri zvláštnych príležitostiach ešte zúčastňujú na bohoslužbách a na živote Cirkvi, sú zneistení, prípadne sa už nepridržiavajú pravidiel kresťanskej morálky. Prečo? To, čo sa naučili v rodičovskom dome a na hodinách náboženstva, takmer nie sú schopní priviesť do súzvuku s poznatkami moderných vied; zoči-voči životným príležitostiam, ktoré otvorila technika a medicína, sa im to zdá prekonané. Takto sa vlastne ukazujú ako úplne nedotknutí požiadavkami a výpoveďami II. vatikánskeho koncilu (1962-1965). Ján XXIII. od neho očakával nič menej ako “skok dopredu”(un balzo innanzi), aby posolstvo evanjelia formulované v reči minulých generácií bolo zrozumiteľné aj v našom čase a aby našlo vieru.
Z tohto dôvodu si spomínam ako bývalý účastník Koncilu 25 ro-kov po jeho ukončení na jeho základnú požiadavku, ktorá je vysoko aktuálna na Západe i na Východe: aggiornamento (preklad do dneška, “zdnešnenie”). Toto spätné zamyslenie je dôležité aj preto, lebo mnohí katolíci sa na výpovede Koncilu dívajú ako na výpredaj katolíckej viery a pripisujú mu úpadok cirkevného života v západných krajinách. Pritom si nevšímajú, že poľutovaniahodný úpadok v nekatolíckych oblastiach je často ešte väčší a v konečnom dôsledku má svoj pôvod v razantnej sekularizácii, ktorá je podstatne podmienená rastúcim blatom a vplyvom médií.
Zverejňujem tieto spomienky na II. vatikánsky koncil spolu s krátkym uvedením toho, čo je stredobodom kresťanskej viery, od biblického vedca Jacoba Kremera. Podujal sa po mnohých rozhovoroch so mnou pre všetkých čo najzrozumiteľnejšie vysvetliť staré vyznanie viery Cirkvi z pohľadu najnovších teologických výskumov a s odlíšením rozšírených nedorozumení. Sústredenie sa na jadro dovoľuje predstaviť ho v ekumenickej otvorenosti bez toho, žeby sa vzdal konfesionálneho hľadiska. Čitateľ v ňom síce nenájde žiadne hotové odpovede na všetky otázky, ktoré ho trápia, avšak určite nájde poučenie o centrálnych problémoch. Vysvetlenia mu môžu slúžiť ako kompas, aby dnes, uprostred mnohých mienok, našiel pevný bod.
Ako pápež Pavol VI. považoval dokumenty II. vatikánskeho koncilu za “veľký katechizmus moderných čias”, tak chce byť toto krátke vysvetlenie jadra kresťanskej viery – úplne v koncilovej línii – síce nie malým katechizmom, ale určite malým povzbudením vo viere na prahu tretieho tisícročia.
Podnet k tejto knihe dal pohľad na tisícky Čechov a Slovákov, ktorí bezprostredne po otvorení hraníc v roku 1989 počas víkendov tiahli ulicami Viedne a obdivovali tovar vo výkladoch a kioskoch. Aký obraz, pýtal som sa s mnohými inými, získajú títo ľudia z bývalého východného bloku o nás, kresťanoch na Západe? Predkladaná kniha sa preto obracia na veriacich, pochybujúcich i neveriacich v západných krajinách, ako aj na všetkých hľadajúcich ľudí z bývalého východného bloku.
Vás všetkých pozývam zamyslieť sa nad časovo podmienenou rečou nám zvereného biblického posolstva, ale aj k tomu, aby sme ako mnohé generácie pred nami žili kresťanskú vieru ako oslobodzujúcu pravdu.
