Mentalita kresťanských komunít sa dnes veľmi často uspokojuje s tým, že cirkvi majú uspokojovať ich tzv. náboženské potreby. Tak ako všetko iné aj náboženské produkty sú vnímané ako tovar, o ktoré prejavujú záujem kmeňoví klienti – veriaci a členovia cirkví – prípadne noví záujemci o tieto služby. Najviac tento fakt vystúpi do popredia ak očakávame, keď sa v spoločnosti stane niečo, čo je v napätí s hodnotami, ktoré sú spojené aj s osobnou vierou ale náboženského presvedčenia sa to prvoplánovo netýka. Viera a postoje človeka v každodennom živote však jednoducho súvisia. Výzvou ostane ako sa táto vnútorná jednota presvedčenia a životného postoja má realizovať.
Prípad Váhostavu a rozhodnutie jeho vedenia, že zaplatí živnostníkom, ktorí pre túto veľkú spoločnosť reálne pracovali len 15% vyfaktúrovaných súm, sa preto stal v istom zmysle aj prípadovou štúdiou toho, ako sa k tomuto faktu postavia kresťania. Kľudne môžeme naďalej chodiť do kostola a pokojne sa modliť na našich bohoslužbách. No ak by sme poznali konkrétneho otca rodiny, ktorý by namiesto dohodnutej sumy dostal len 15% asi by sa náš postoj zmenil. Nehovoriac o tom, ako by sme sa dívali na celú situáciu, ak by sme boli postihnutí my osobne.
Spravodlivá mzda a sociálna zodpovednosť je konkrétnym vyjadrením úcty, rešpektu a lásky k blížnemu na úrovni ekonomických vzťahov. Lásku k blížnemu si nemusíme romanticky a izolovane spájať len s ľuďmi, ktorí sedia s nami v laviciach počas bohoslužieb. Aj Ježiš Nazaretský bol tesárom, apoštol Pavol vyrábal stany, aby sa uživil. Pre fungujúcu ekonomiku je nevyhnutné aby sa v prípade, kedy do týchto vzťahov vstupuje pochybnosť, jestvovali mechanizmy, ktoré budú v službe elementárnej spravodlivosti. Slovo veriacich ľudí by aj v tomto prípade malo zaznieť bez väčšieho váhania. Hriech má aj sociálnu dimenziu a má v tomto prípade konkrétnu podobu sociálnej nespravodlivosti.
Cirkvi si za dlhé roky svojej existencie zvykli moralizovať v oblasti rodinnej či sexuálnej morálky. Proroci však hovoria a vystupujú aj ako kritici sociálnej nespravodlivosti. Bohatstvo, ktoré nie je vnímané ako výzva a záväzok zodpovedne ho spravovať je terčom vážnej kritiky a je vnímané ako „problém“. Stretnutie Ježiša s mladíkom a konštatovanie, že boháči sa do neba tak ľahko nedostanú je pomerne zrozumiteľné aj bez detailného výkladu (Mk10, 23).
Prorok Jeremiáš hovorí o sociálne nezodpovednom správaní vládcov jednoznačne. Podľa jeho slov je beda tomu, kto svojho blížneho núti slúžiť zadarmo (Jer 22, 13). Mzda nádenníka nemá ostať u toho, kto ho zamestnáva ani o deň dlhšie. Kniha Deuteronomium hovorí o tom, že pracujúcemu má byť vyplatená mzda ešte v ten istý deň pre západom slnka, lebo je núdzny a jeho život od nej závisí. Motiváciou takéhoto konania má byť aj vedomie zodpovednosti pred Najvyšším. Biblia označuje takéto sociálne nezodpovedné správanie za hriech (porovnaj Dt 24, 15).
Zodpovednosti za sociálne nespravodlivé správanie voči živnostníkom sa nedá zbaviť rečami o jeho údajnej zákonnosti. Lavírovanie reštrukturalizovanej firmy medzi paragrafmi má svoj jasný zámer. Smeruje len k záchrane záujmov majiteľov firmy, ktorá je úzko prepojená na štátne zákazky. Spoločenská aj morálna zodpovednosť štátu, ktorý sa odvoláva na cyrilo-metodské tradície, za túto štátnymi inštitúciami prikrytú sociálnu nespravodlivosť je neodškriepiteľná.
Je to konanie, z ktorého sa nedá bez účinného zjednania nápravy a nastolenia spravodlivosti nijako vyviniť. Na to by mali myslieť napríklad kresťania v politických stranách. A samozrejme ich voliči. Možno by to stálo aj za oficiálne stanovisko cirkví. Žiadne som zatiaľ nezachytil. Ako sa vnútorná jednota kresťanského presvedčenia a každodenného životného postoja má realizovať, ostáva naďalej výzvou.
Písané pre časopis DIALÓG apríl 2015