Pomenovať

Kniha Genezis sa nevenuje príliš teoreticky tomu, ako vznikali mená stvorených vecí. Jedno však bolo isté. Ten kto dáva mená, ten sa vo vzťahu k pomenovanému subjektu alebo objektu dostáva do vzťahu nadradenosti. Človek dáva mená stvorenstvu. Príroda živá či neživá sa dostáva vo vzťahu k človeku do stavu podriadenosti. Z antropologického hľadiska dostáva človek zvláštnu úlohu. Je za všetko aj zodpovedný a v láskyplnom akte stvorenia má napodobňovať svojho stvoriteľa, ktorý dáva meno človeku. A okrem mena dáva človeku aj úlohu zodpovedne tento svet aj spravovať.

Debata o politickej korektnosti je v podaní jej hlavných protagonistov túžbou nazývať vecí pravými menami. V priebehu prezidentskej kampane v USA sa rôzni delegáti a účastníci zhromaždení Donalda Trumpa pre spravodajské televízie vyjadrovali práve v tomto zmysle. Už mali dosť politickej korektnosti. Zdržanlivosť vo verejných prejavoch ich otravovala. Keď sa hovorilo o imigrácii, o cudzincoch, o problémoch s inkulturáciou či o mulitkultúrnej spoločnosti vnímali to ako agendu, ktorej nerozumeli. Alebo nechceli rozumieť, lebo vnímali, že to znamená viac verejných peňazí do podpory tých, ktorých oni nemali radi: Mexičanov, ktorí prichádzali ilegálne, imigrantov, ktorí ostávali v USA nelegálne po vypršaní víz a bez zelenej karty, ústretovosť voči Afroameričanom, nezamestnaným, slabým, chorým, náboženskú toleranciu voči moslimom z rôznych krajín sveta, vrátane tých, čo zničili manhattanské dvojičky.

Ľudové verzie, ktoré kolujú medzi slovenskými ilegálnymi migrantmi sú však jednoznačné: „Sú to hispánci, čo spôsobujú problémy a preto plot na hraniciach s Mexikom je dobré riešenie. A konečne to niekto povedal nahlas. Stále noví imigranti kradnú prácu nám, ktorí sme tu prišli oveľa alebo len o pár týždňov skôr, takže to treba zastaviť. Nás už domov určite nepošlú, ale tí noví, sú len problémy. Afroameričania sú a ostatnú pre nás bielych vždy len negrami a kto nechce robiť alebo nevládze, môže ísť odkiaľ prišiel, ak si nenašetril. Kde tu sa hovorilo politicky nekorektne, že moslimovia sa ukážu skôr či neskôr ako teroristi a preto je namieste o tom otvorene hovoriť. Koniec politickej korektnosti znamenalo, že to, čo sa hovorilo v krčmách polohlasne, sa začalo hovoriť verejne a ak to doteraz do slušnej spoločnosti nepatrilo, prestalo to odteraz platiť, lebo aj novozvolený prezident to povedal tak, ako sme to doteraz my cítili. Sme prejedení. Dosť bolo politickej korektnosti.“

Tieto vyjadrenia sú skúšobnou jazdou toho, čo unesie naše vnímanie politickej korektnosti. Nejde totiž len o prázdnu sterilnú formu vyjadrovania, ale o aplikáciu Ježišovho vyjadrenia, že už slová môžu znamenať zabitie, už slová môžu znamenať cudzoložstvo, už slová sú predznamenaním našich postojov a vnútorný svet sa komunikuje práve slovami. Láskavými alebo takými, ktoré zabíjajú, smilnia, pripravujú krádeže, klientelizmus, rodinkárstvo, korupciu.

Spoločenská etika má preto svoje oprávnené nároky a jasné pravidlá. Tak, ako sa etiketa uplatňuje v bežnom medziľudskom styku, presne tak sa v dnešnej ére extrémne intenzívnej spoločenskej komunikácie musí verejnosť vedieť orientovať v spoločenskej etikete. Opatrná komunikácia môže byť otvorená a môže byť zároveň jednoznačná a rázna. Je možné slušne odmietnuť násilie a stereotypy, ktoré váľajú pravidlá slušnosti a vzájomného rešpektu, ktoré búrajú krehké hranice ľudskosti a vzájomnej úcty žien voči mužom či mužov voči ženám, voči slabším, voči ľuďom s menšinovou farbou pleti či kultúrou. Voči migrantom, ktorí utekajú pred prenasledovaním alebo pred neľudskými podmienkami života v zničenej krajine spravovanej zločincami či diktátormi, ktorých medzinárodné spoločenstvo nevie zastaviť a umravniť.

Politická korektnosť nie je formalita. Je to elementárny prístup slušnosti, ktorý namiesto stereotypov a kolektívneho zovšeobecňovania otvára v každom človeku vždy nový príbeh nádeje a rešpektu. Kedy sa nádej a dôvera, s ktorou k nám prichádza blízky či neznámy človek, muž alebo žena, moslim alebo kresťan, má premeniť na príležitosť ukázať, že máme silu nazvať veci pravými menami a pritom nestratiť tvár.

Vieme byť slušní aj pokojní, aj keď máme strach, ako to dopadne. Božia lekcia dôvery sa nezačína a nekončí Vianocami. A ak niekto nechce pristúpiť na tieto pravidlá, má plné právo počuť od nás to pomenovanie, ktoré mu prináleží. Ak je niekto xenofób, nacionalista, fundamentalista či ľudák alebo kombinuje zo všetkého trochu, doprajme si tú odvahu a slobodu a pomenujme s rozhodnosťou a láskou to, čo môže ohroziť to, čo si máme chrániť a čo máme kultivovať. Len ak pomenujeme zlo, získame prevahu a slobodu.

Písané pre DIALÓG 1/2017

späť

tlač

hore

O editorovi webu

Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.

V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.

Centrum pro studium demokracie a kultury

Kontakt